Rozhovor s Annou Čonkovou: Krobotův minimalismus byl ve dvaceti póza. Dnes už chápe sílu ticha

V rozhovoru přibližuje také své role ve Snu čarovné noci, Maryše a inscenaci Vlastenci, v níž ztvárňuje Marinu Litviněnkovou. Popisuje rozdíly mezi divadelním a filmovým herectvím, práci s hlasem i experimentální hudbu, při níž objevovala zvuky, o kterých sama netušila, že je dokáže vytvořit.

Otevřeně hovoří také o mateřství, herecké sebehodnotě a zkušenostech s dětským publikem. Prozrazuje, proč ji fascinuje divadelní minimalismus, a přiznává i svou velkou hereckou touhu – zahrát si Hamleta a dostat na jevišti ven emoce, které v sobě člověk běžně potlačuje.

1. Ve Snu čarovné noci hrajete Puka. Co jste v téhle postavě objevila, co by divák při pohledu na rozpustilého Puka možná vůbec nečekal?

V našej inscenácii Puk nie je tradične rozpustilý škriatok. Je skôr divadelným technikom – občas niečo nasvieti, príde s vŕtačkami, funguje ako DJ, ktorý odpáli song, a je to taký „holka nebo kluk, mne je to fuk“. Funguje ako kontrast k celej mágii čarovného lesa – zatiaľ čo ostatné postavy prežívajú obrovské, vznešené antické a shakespearovské vášne, on zostáva relatívne pragmatický a civilný a sem-tam si zarapuje.

2. Ve Vlastencích ztvárňujete Marinu Litviněnkovou, tedy žijící skutečnou osobnost. Kde pro vás končí herecká licence a začíná odpovědnost vůči reálnému člověku?

Nesnažili sme sa o imitáciu reálnych postáv. Divadlo potrebuje skratku, metaforu a zjednodušenie, aby dokázalo sprostredkovať esenciu života alebo drámy. Postavy vo Vlastencoch, okrem Putina, ktorý je už takmer historický symbol, slúžia na to, aby viedli diváka cez príbeh a tému. Herecká licencia mi dáva slobodu vdýchnuť do postavy vlastný život, energiu a fikciu, aby obraz na javisku bol čo najživší a najzaujímavejší v rámci celkového konceptu inscenácie. Nešlo mi o to zahrať Marinu ako jej kópiu, ale aby som čo najsilnejšie naplnila príbeh postavy s úctou k reálne žijúcej osobe. A asi som bola do tejto roly obsadená aj typologicky, čo mi prácu uľahčilo.

3. V Maryše hrajete Hospodskou. Jak se buduje postava, která nemá mnoho prostoru, ale musí v několika výstupech působit jako člověk s vlastním životem?

Hospodská v Maryši ma fakt baví. Na začiatku ju vykresľujem ako plnokrvnú ženu, ktorá sa chce baviť a miluje život so všetkým, čo život ponúka. A v druhej polovici – po návrate kamarátov z vojny – je aj ona iná, citovo vyprahnutá. Táto scéna mi pripomína hypnotickú, ťaživú až apokalyptickú atmosféru filmov Bélu Tarra a Andreja Zviaginceva, dýcha z toho závan tiesne, zmaru a opustenosti. Je to pomalý, tichý obraz, kde sa oveľa viac než „hrá“ v tom tradičnom zmysle slova, len tak je – prítomne, so všetkou existenciálnou prázdnotou a vyčerpanosťou ľudí, ktorí už stratili ilúzie. Komunikujú spolu úsporne, ich bolesť a vnútorný svet sa neodohráva v dlhých dialógoch, ale v tichých pohľadoch, v tom, ako stoja v priestore, v zvukoch pokladania pohárikov na stôl. Sú to ľudia zbavení akýchkoľvek pretvárok, znížení na čistú podstatu ľudskej krehkosti.

Táto postava síce nemá veľa priestoru, ale každý jej výstup je iný a prechádza veľkým oblúkom. Sú však aj postavy, ako napríklad Jonna Harju v Patriarchovi, ktorá oblúk nemá, no v rámci celého príbehu má dôležité postavenie ako znak niekoho, kto radšej potlačí svoje city, len preto, aby neprišiel o istoty a nerozsypal sa mu svet. Vždy sa snažím pochopiť úlohu danej postavy v rámci celku a tomu potom „slúžiť“.

4. Po DAMU jste strávila tři sezony v Městském divadle Žilina a za Modrofúze získala ocenění Literárního fondu. Pamatujete si chvíli, kdy jste poprvé měla pocit, že už nejste studentka, ale profesionální herečka?

Po škole som sa veľmi často cítila neistá a neustále som premýšľala nad tým, či na to vôbec mám. No a raz sme sa na túto tému rozprávali s kamarátom z divadla Vosto5 a on sa ma opýtal, či ma to vlastne baví. Povedala som, že áno, veľmi. A on mi odpovedal: „Tak potom čo to riešiš?“ Vtedy mi to docvaklo – prestala som sa zaoberať tým, či na to stačím, a začala som to vnímať ako obrovský dar od života, keďže som zatiaľ vďakabohu mala vždy dosť práce.

Musím však priznať, že divadlo je nesmierne náročné na vnímanie vlastnej sebahodnoty. Človek sa neustále učí neprijímať fatálne – ani negatívne, ani pozitívne – nálepky. Chvála vie človeka opojiť rovnako falošne, ako ho kritika vie zraniť. A tak vždy, keď mi začne príliš záležať na názore druhých, snažím sa vrátiť k sebe, opäť si to začať v prvom rade užívať a pestujem si vďačnosť, že toto povolanie môžem robiť.

5. Od roku 2015 rozvíjíte platformu Stavros Papadopulos, která zkoumá lidský hlas. Co dokáže hlas prozradit o člověku ještě dřív, než začne skutečně „hrát“?

Stavros Papadopoulos nie je teoretický alebo akademický výskum hlasu. Ide o čistú prax a experimentálnu hudbu – je to pre mňa úžasná cesta, ako robiť hudbu, aj keď oficiálne nie som hudobníčka. Vďaka tomu sa môžem stretávať a nechať sa inšpirovať profesionálnymi muzikantmi, s ktorými spolupracujem. Celé to vlastne vzniklo úplne prirodzene. Bola som viackrát oslovená, aby sme vystúpili na festivaloch ako NEXT, Festival zvukovej poézie ô alebo Hradby samoty. Vždy som k sebe prizvala kamarátov a vytvorili sme improvizovanú performance s dohodnutou vnútornou štruktúrou. A keďže sa tieto ponuky opakovali, jednoducho som potrebovala nájsť nejaký názov, ktorý by tieto projekty spájal.

Hlas v tomto kontexte nevnímam ako herecký nástroj, ale ako surový prameň, s ktorým sa dá improvizovať, hrať, spájať sa s inými zvukmi, skúmať jeho limity a prekvapovať sa. Je to pre mňa o čistej slobode a momente tu a teraz. Momentálne sa síce kvôli materským povinnostiam experimentálnej hudbe až tak nevenujem, ale verím, že príde čas, keď sa do nej budem môcť opäť ponoriť.

6. Zvukovou poezii Milana Adamčiaka jste interpretovala i ve vídeňském MUMOKu. Co se s herečkou stane ve chvíli, kdy jí vezmete klasickou postavu, dialog i příběh a necháte jí téměř jen hlas?

Prestane sprostredkovávať cudzí príbeh a stane sa priamo samotným médiom. Hlas sa v tej chvíli odpúta od významu slov a začne fungovať ako čistá hudba. V takej chvíli sa úplne vyparí racionalizovanie. Niekedy sa z toho tanca zvukov vynorí nejaký skrytý náznak príbehu, inokedy zostane len surová emócia alebo hustá atmosféra priestoru. Pre mňa je to ako surfovanie na alfa vlnách – stav hlbokého ponoru, kde človek prestáva kontrolovať realitu a len nechá rezonanciu a intuíciu, aby ho niesla.

7. Vedete také workshopy zaměřené na zvukovou poezii a rozšířené hlasové techniky. Narazila jste při práci s vlastním hlasem na zvuk nebo polohu, o které jste předtím netušila, že ji dokážete vytvořit?

Vedenie workshopov a laboratórna práca s hlasom boli pôvodne úzko naviazané na moje doktorandské štúdium na JAMU, ktoré som však napokon kvôli materským povinnostiam nedokončila. Ešte počas štúdia na DAMU mi napríklad robilo obrovské problémy pochopiť abstraktné zadania typu „nadýchni sa do bránice“ alebo „dýchaj až dole“. Počas hlasových workshopov, na ktoré som najprv sama začala chodiť, som pochopila, čo znamená oprieť sa do bránice, keď sme v rôznych zadaniach s rôznymi lektormi vytvárali obrovské zvukové plochy hlasom – v týchto extrémnych situáciách som fyzicky precítila, čo to znamená oprieť sa hlasom o telo a o zámer.

V týchto procesoch som často objavovala polohy, o ktorých som dovtedy netušila. Človek má tendenciu myslieť si, že svoj hlas pozná. Lenže vo chvíli, keď sa prestanete kontrolovať cez estetiku a hranice „pekného“ spevu, narazíte na zvuky, ktoré znejú cudzo, až vás to pobaví alebo vydesí. Pamätám si momenty, keď mi z hrdla vyliezli zvuky pripomínajúce praskanie ľadu, kovové rezonancie alebo hlboké šumy. Je to oslobodzujúce, keď človek môže dostať zo seba zvuky, ktoré si inak nedovolí kvôli spoločenským konvenciám. Niekedy sa mi niektoré účastníčky priznali, že vďaka tomu, čo si dovolili na workshope, niečo uvoľnili a už nemajú takú potrebu kričať po deťoch :)))

8. Na DAMU jste studovala v ročníku Miroslava Krobota. Sama jste později říkala, že jeho minimalismus bez životní zkušenosti nešlo jednoduše napodobit. Co z této lekce chápete dnes jinak než ve dvaceti?

V dvadsiatke má človek túžbu veci odohrať, predviesť, vytvoriť dojem a ukázať celú škálu emócií. Keď k vám potom príde Miroslav Krobot so svojou úspornosťou, tichom a minimalizmom, láka vás to napodobňovať. Lenže hrať minimalizmus v dvadsiatich je často len póza. Dnes to chápem inak: minimalizmus nie je o tom, že robíte menej, ale o tom, že v sebe nesiete viac, čo už nemusíte kričať do sveta.

S vekom, so skúsenosťami z divadla, z materstva, zo všetkých tých životných skúseností človek zistí, že na javisku nemusí neustále niečo produkovať, aby bol zaujímavý. To ikonické „krobotovské“ ticho nie je prázdno, ale obrovský, hustý priestor naplnený žitou skúsenosťou a prítomnosťou. Ten pokoj sa dnes nesnažím napodobniť – proste ho nechám plynúť z toho, kým dnes som.

9. Hrála jste v seriálech Hniezdo, Priznanie či Tajné životy a ve filmu Kůň. Který divadelní návyk jste před kamerou musela nejrychleji odnaučit?

Najrýchlejšie som musela zahodiť potrebu projektovať emóciu do priestoru a „vysvetľovať“ ju gestom či hlasom. V divadle – a zvlášť na veľkom javisku – vás učia, že musíte dočiahnuť aj na diváka v poslednom rade na balkóne. Telo aj hlas automaticky fungujú vo väčšom rozsahu, všetko má trochu iný objem a dynamiku. Lenže tá kamera je sakra blízko. Vidí aj ten najmenší mikropohyb v tvári, zmenu v dychu alebo záblesk v očiach. Pred kamerou sa nepotrebujete snažiť niečo „ukázať“ – stačí na to jednoducho myslieť a mať to v sebe „naskladané“. Keď človek donesie pred kameru divadelnú expresivitu, zrazu to pôsobí neprirodzene a prehnane. Musela som sa naučiť dôverovať detailu, stíšeniu a tomu, že kamera si tú pravdu v tvári nájde sama a že mnohé za mňa odohrá strihová skladba a celková konštelácia postáv a vývoj príbehu.

10. V Divadle Polárka jste byla v roce 2017 oceněna jako nejoblíbenější herečka dětského diváka. Pozná herec u dětí rychleji než u dospělých, že jim přestal být zajímavý?

Som veľmi rada, že to spomínate! Toto ocenenie je pre mňa naozaj obrovská vec, pretože zasiahnuť detského diváka je tá najčistejšia spravodlivosť. Rovnako silno na mňa pôsobilo, keď mi kolegovia vraveli, že ich ratolesti najviac v Sne čarovnej noci zaujal môj Puk.

V Divadle Polárka išlo o inscenáciu Škola Malého stromu v réžii Honzy Kačenu. Je to jedna z najobľúbenejších inscenácií, v akých som kedy hrala – bol to vlastne taký „zen pre deti“, neuveriteľne silná a hlboká inscenácia. Podobne výrazný vizuálny rukopis, autorský prístup a surovú, nekompromisnú hravosť má okrem Kačenu Nebeský, Frič či Mikolášek. Ich výpoveď je hlboká, vnútorná a existenciálna. Presne tento štýl divadla ma dokáže zasiahnuť najviac. Pripomína mi to pocit, keď som ešte ako študentka videla Ostermeierovho Hamleta – nemohla som od toho odtrhnúť oči. A to som sa naň pozerala len zo záznamu! Odvtedy si túžim po role Hamleta. Tú potlačenú naštvanosť a hnus by som zo seba dokázala vydolovať :)))